02.10.2020

Anton Šťastný: Pravým zberateľom hokejových kartičiek fandím

Súčasťou tvorby kolekcie hokejových kartičiek Pocta legendám je aj samotné stretnutie s hokejistami, ktorí nám podpisujú kartičky priamo z výroby.

Inak tomu nebolo ani pri Antonovi Šťastnom. Keď sme za ním dorazili, stretli sme ho pozitívne naladeného a otvoreného zodpovedať nám na všetky naše otázky. Pustil sa do podpisovania kartičiek a popritom sa s nami neváhal obhliadnuť za svojou kariérou, porozprávať na tému zberateľstva hokejových kariet či zhodnotiť aktuálny stav slovenského hokeja.

Nám neostáva nič iné len uznať, že Anton Šťastný nebol len skvelým hokejistom, ale je taktiež skvelým človekom s veľkým prehľadom. Ďakujeme, pán Šťastný.

Aké najväčšie zmeny vnímate medzi súčasným hokejom a hokejom, ktorý sa hral za vašej éry?

Veľmi ťažká otázka, na to sa ľahko neodpovedá. Určite je to zmena technológií, zmena prípravy, s čím súvisí prirodzene aj agresivita, rýchlosť, tvrdosť hokeja. Som rád, že z tých deväťdesiatych rokov odišla z hokeja, povedal by som, že surovosť, zákernosť a faulovanie. Dnes sa prihliada viacej na technickú stránku, čo teda ten šport získal.

Aké aktivity teraz vypĺňajú váš bežný deň? Čomu sa venujete?

Dnes som v polovičnej penzii. Pred dvomi rokmi som našiel človeka, ktorý prevzal podnik, ktorý som mal, ktorému som sa naplno venoval. Firma Evergreen v Ružomberku, kde sme vyrábali, tvorili a distribuovali pekné nábytky. Ale dnes ešte stále zostávajú klienti, tak sa venujem švajčiarskemu trhu. Preto vlastne som aj dnes na Slovensku, jeden z dôvodov. A som rád, že mám viac času na seba. Dávam si záležať na tom, aby som sa nejak udržiaval fyzicky, lebo človek to zanedbával trošku popri práci, tak dobieham. Na druhej strane sa viac venujem čítaniu, obzoru o tom, čo sa deje vo svete. Dostal som sa von z toho začarovaného kruhu podnikania a trochu sa preorientoval na iný život. Menej stresu a viacej pôžitku zo života.

Aký je váš vzťah k zberateľom. Dostávate sa s nimi do kontaktu? S tými, čo si dávajú podpisovať kartičky a pod.

Pravidelne. Pravidelne, chodia každý týždeň. Vzťah? Ja si myslím, že človek si musí človeka vážiť. Brať ho tak, že každý má v niečom záľubu a pokiaľ sú ľudia slušní a úctiví a rešpektujú jeden druhého, tak nemám s tým vôbec žiadny problém. Práve naopak. Viac si vážim tých, čo to berú ako zberatelia ako tých, čo v tom vidia, poviem to, že nekalú činnosť. Snažia sa získať podpis a potom niekde na tom nejako niekoho „ošmeknúť“, to nie, to sa mi nepáči. Ale tí dobrí, praví zberatelia, určitým spôsobom im fandím.

Vy ste niečo zbierali v detstve?

Ale áno, čo sa dalo. Viete, za bývalého režimu toho veľa nebolo. Väčšinou to boli veci, ktoré – priznám sa – ktoré chodili zo západu. Či už to boli obaly zo žuvačiek alebo rôzne obrázky zo žuvačiek, odznaky. To, čo sa dalo, tak sa zbieralo. Čokolády, čokoládové obaly, tie boli pekné. Všetko, čo bolo farebné, atraktívne, tak sme zbierali alebo sme sa snažili zbierať. Ale prirodzene, zabudnime na to, že to nebolo za peniaze. Bola to čisto len výmena, vtedy boli Mickey Mousovia v móde, všetko to bolo výmenou, možno sa občas našlo nejakých 50 halierov sa našlo, ak sme niekedy niečo chceli strašne. No nebolo to niečo, čo by pretrvalo ďalej. Bolo to skôr také, do veku 15 rokov.

Ktorý úspech si najviac ceníte s odstupom času?

Môj jediný úspech, ktorý si cením a to je to, že tým, že som odišiel do sveta, sa zo mňa stal lepší človek.

V roku 1981 ste zaznamenali 8 bodov v zápase, ako si spomínate na tento zápas?

Ono je to vždy zaujímavé. V tom čase, keď to hráte, človek hrá ako každý iný zápas, až na to, že vám všetko vyjde. Takže ja si spomínam asi na to tak, že všetko, čoho sme sa dotkli padlo do brány, alebo všetko, čo sme prihrali, tak druhý partner dal do brány, takže to bol ozaj neuveriteľný zápas. Ale vôbec sme ho neodflákli, práve naopak, hralo sa v pohode a naplno. Veď sme hrali u súpera, nám sa vždy hralo lepšie u súpera, ako doma, priznám sa.

Odporučili by ste niečo súčasným mladým hráčom, ak by chceli dosiahnuť podobné úspechy ako vy?

Ťažko, doba sa zmenila. Ale určite platia ti isté pravidlá. Ak chcem niečo robiť, musím to robiť s pasiou, zanietením a cieľavedomosťou a nie, prosím, pre peniaze. My sme hokej nehrali pre peniaze a to, že peniaze prišli neskôr, to vlastne bolo z núdze cnosť. Je fajn, že boli tie peniaze, ale tie výkony boli prvoradé. Náš cieľ dosiahnuť v hokeji niečo, motivácia bola niekde úplne inde. Nechceli sme ísť na vojnu, hokej nám umožňoval ísť na vojnu iba na rok. Chceli sme cestovať, cez hokej sme mohli cestovať. Nemáte inú možnosť, ľudia boli inak doma. Naša motivácia bola skutočne mimo financií a to si myslím, sú veľmi potrebné veci, aby človek mal inú motiváciu ako len peniaze.

Čo všetko vám dal hokej do života?

Stal sa zo mňa lepší človek. To je to najkrajšie, čo môže byť.

Ak by sa dalo vo vašej kariére niečo zmeniť, čo by ste spravili inak?

Asi nie, ja som spokojný s tým, ako to dopadlo. Vždy môže človek uvažovať, čo a ako. Keby som mal prežiť tú istú kariéru, ten istý život, rád si ho znovu prežijem.

Ako si spomínate na obdobie po ukončení kariéry. Bol ťažký taký návrat do bežného života?

Viete, ani nie. Práve to je tá sranda. Asi nie každý povie to isté, čo ja, ale môžem to úprimne povedať. Ja som hokej prestal hrať kvôli tomu, lebo som ho hral už len pre peniaze. Ja som bol vo Švajčiarsku, na inej úrovni, tá úroveň švajčiarskeho hokeja v tom čase nebola taká ako v NHL, bol to veľký prepad. Po troch rokoch som zistil, že to hrajem pre peniaze, nebavilo ma to jednoducho. Tak som si povedal, idem robiť niečo iné, veď som schopný. Mal som aj nejaký diplom z univerzity, tak som chcel tiež niečo takisto aj v tomto smere a sám seba motivovať do niečoho ďalšieho.
Takže momenty po kariére boli veľmi krátke, lebo som mal hneď motiváciu k niečomu inému. Hokej skončil a naťahovalo ma niečo úplne nové, podnikanie, otváranie biznisu so Slovenskom. Tak ako som bol predtým reprezentant Slovenska v hokeji, tak som chcel byť reprezentant Slovenska v inej sfére a to napríklad v tej tvorbe nábytku, že sme boli schopní urobiť na Slovensku kvalitný produkt, o ktorý bol záujem a dlhé roky ešte stále je vo Švajčiarsku. Švajčiarsko je najťažší trh európsky a možno jeden z najťažších na svete.

Ak sledujete slovenský hokej, ako hodnotíte jeho súčasný stav?

Veľmi ťažko. Je málo čoho chváliť. Verím, že sa veci otočia, ale to, čo sa pokazilo za posledné dve dekády a viac, bude veľmi ťažko naprávať. Nechcem byť skeptický, ale vidíme, čo tu spravil boľševizmus za štyridsať rokov a ešte dlho, dlho bude trvať, pokiaľ sa spoločnosť zmení. Niečo podobné bude aj v hokeji.

Kolekcia hokejových kartičiek Pocta legendám vyjde v októbri 2020. Jej predaj bude spustený na našej webovej stránke sportzoo.sk.


Ďalšie články

Oficiálny výrobca kartičiek