29.08.2020

Pocta Legendám 2: Rudolf Tajcnár

Predstavujeme ôsmeho člena druhej edície hokejových kartičiek Pocta legendám, Rudolfa Tajcnára. Bol vždy sám sebou. Či už na ľade alebo mimo neho. A aj na to mnohokrát doplatil.

V mladosti sa venoval aj tenisu, kde taktiež patril medzi veľké talenty. Spoločne so spoluhráčom Pavlom Kaščákom sa stal dorasteneckým majstrom SSR vo štvorhre. Jeho brat Milan bol dokonca československým tenisovým reprezentantom.

Tajcnárovi ale viac ulahodila hokejka a ľad. Oslovenie „Slon“ bolo najčastejšou prezývkou, ktorou ho častovali spoluhráči. Nebolo sa čomu diviť. Vyše 100 kilogramov vážiaci, robustný hokejista hral na pozícii obrancu a bol postrachom všetkých protihráčov, vrátane brankárov.

Zdobila ho povestná „bomba“ od modrej, ktorou vo federálnej súťaži vo vyše 300 zápasoch nastrieľal 63 gólov. Okrem razantnej strely sa prezentoval nekompromisnou fyzickou hrou, zároveň sa spoliehal na obrovský prehľad o hre.

Počas vojenskej služby si zahral za Košice. V priebehu dvoch rokov z neho vyrástol výnimočný obranca. Po presune do rodnej Bratislavy vytvoril s Milanom Kuželom jeden z najlepších obranných párov československej hokejovej ligy.

Obrovský zápal pre hru, skvelá pozičná hra „okorenená“ o nebojácne fyzické strety, v ktorých dominoval, mu vyniesla miesto v národnom tíme. Na MS v hokeji 1971 obsadil s Československom druhú priečku. O rok neskôr sa radoval zo zisku bronzovej medaily na ZOH a v rovnakom roku sa radoval aj z titulu majstra sveta.

Práve na MS v hokeji 1972 odohral jeden z najlepších zápasov kariéry. Stalo sa tak presne v deň jeho narodenín a menín, 17. apríla. Vo vyrovnanom a veľmi dôležitom súboji proti Švédsku najprv delovkou od modrej rozvlnil sieť a otvoril skóre. O necelé štyri minúty opäť napriahol od modrej, jeho strela síce trafila brankára, no k odrazenému puku sa dostal Václav Nedomanský a stanovil konečné skóre na 2:0. Tajcnár sa s bilanciou 1+1 stal hrdinom dôležitého stretnutia.

Okrem zlata z MS v hokeji 1972 veľmi rád spomínal aj na bratislavský triumf Spenglerovho pohára v roku 1973. V bratislavskom celku sa ale od tohto úspechu dlho neohrial. Vďaka svojskej osobnosti a priamosti dával často najavo, že mu politický systém príliš „nevonia“. Dôsledkom boli problémy s ŠTB, dokonca sa párkrát nevyhol fyzickému stretu s policajnými zložkami.

Fyzicky zdatného Tajcnára museli mnohokrát „krotiť“ viacerí policajti. Raz podľa vtedajšieho režimu úplne prekročil hranicu súkromnou modlitbou pri socialistickom pomníku. Mnoho sa mu síce prepieklo, podľa jeho vlastných slov mu za čias najväčšej slávy s Václavom Nedomanským „ležala Bratislava pri nohách.“ Dlho to však netrvalo.

Rozhodol sa tak emigrovať. Pôsobiť mal vo Švajčiarsku, no po úteku mu československý hokejový zväz naparil niekoľkoročný zákaz činnosti a za týmto verdiktom ďaleko nezaostávala ani Medzinárodná hokejová federácia s dvojročným dištancom platným pre všetky európske súťaže. Tajcnár sa tak chtiac-nechtiac pobral do zámoria.

V priebehu dvoch sezón si zahral v AHL za Maine Mariners (AHL) a neskôr pôsobil aj v Spokane Flyers (PHL) a Edmontone Oilers (WHA – vtedajšia konkurencia NHL, pozn. red.). V ročníku 1977/78 ovládol s tímom Maine American Hockey League a radoval sa zo zisku Calder Cupu.

Ani v USA sa úplne nevyhol problémom. Krátko pred jeho návratom na starý kontinent sa v bare lúčil so svojím priateľom. Jeho kamarát sa ale dostal do potyčky, Tajcnár sa ho snažil obrániť a výsledkom bolo niekoľko bodnutí nožom do brucha, ktoré zinkasoval od protivníkov.

V roku 1979 sa vrátil do Švajčiarska, kde pôsobil v tíme Ambri-Piotta. Československo a zvlášť Bratislava mu však chýbala. Rozhodol sa vrátiť späť a hoci mu vtedajší režim niekoľkokrát prostredníctvom slovenského konzulátu vo Švajčiarsku odkázal, že je v krajine nežiadaný, Tajcnár sa napriek tomu vrátil. Urobil tak na cudzí pas s menom Boris Rizov, v ktorom prelepil svoju fotografiu.

V Bratislave sa ale musel skrývať, žil v neustálom strachu, čo ho samého priviedlo na políciu. Udal sa. Štát ho napokon prepustil, no bol neustále sledovaný. Aby toho nebolo málo, drvivá väčšina bývalých priateľov sa mu otočila chrbtom. Počuť o ňom nechceli ani v bratislavskom Slovane, ktorému obetoval všetko.

Neostávalo mu nič iné, len sa popasovať s neľahkým osudom. Jeho spoluhráči a blízki priatelia ho opisovali vždy kvetnato a pozitívne. Spoločným menovateľom vyjadrení o jeho charaktere a osobnosti bolo vždy dobré, láskavé a ochotné srdce. Tajcnár sa pre svojich blízkych vždy rozdal, no keď po návrate do Československa potreboval podať pomocnú ruku, nedočkal sa.

Živil sa ako plavčík na Zlatých pieskoch, neskôr robil šoféra. Mnohokrát mal finančné problémy a navyše ho sprevádzali aj psychické problémy. Práve tie s kombináciou alkoholu ho zrejme pripravili o mnoho „priateľov“. Vernou ostala len hŕstka ľudí na čele s nerozlučným parťákom z dnes už legendárneho obranného páru, Milanom Kuželom.

Niekoľkokrát sa liečil na psychiatrii a sníval o vlastnom malom bare, kde by útočisko v podobe práce nachádzali hokejisti, ktorí po ukončení kariéry ostali na kraji spoločnosti. Nedočkal sa. Tajcnár hokej miloval. Na verejnosti sa často neukazoval, no pamätný zápas pri príležitosti 25. výročia majstrovskej sezóny Slovana Bratislava z roku 1979, ktorý organizoval Marián Bezák, si nenechal ujsť. Symbolicky ho sledoval z hľadiska ako divák. Bez žiadnych fanfár a, žiaľ, na tribúnach sedel úplne sám.

V roku 2005 vo veku 57 rokov zomrel na zlyhanie srdca. Hoci bol pre mnohých „problémový“ a nepohodlný, vždy si našiel čas a sily pomôcť druhým. Bol svojský a sprevádzali ho na vtedajšie pomery aj mnohé škandály. Hokej však miloval a po ukončení kariéry a hrdinskom návrate do rodnej krajiny si ignoranciu od všetkých dovtedy jemu blízkych osôb nezaslúžil.

Hokeju dal všetko. Sám priznával, že počas ťažkých chvíľ, ktorých počas života prežíval mnoho, mu najväčšiu radosť urobil hokej. „Slonovi“ stačilo zapnúť zápasy z medzinárodného vrcholového podujatia a okamžite sa objavil vo svojom živle. A my sme sa rozhodli mu vzdať česť a pripomenúť si jeho skvelú kariéru zaradením do druhej edície hokejových kartičiek Pocta legendám 2.

Posledného, deviateho hráča kolekcie hokejových kariet Pocta legendám predstavíme už túto nedeľu, 30. augusta o 17.00 hod. na našom Facebooku.


Ďalšie články

Oficiálny výrobca kartičiek