13.11.2020

Ivan Droppa: Prekvapí ma, ak si dá niekto toľko starostí, aby zohnal moju kartičku

Počas podpisovania „auto“ hokejových kartičiek kolekcie Pocta legendám sme sa zhovárali s Ivanom Droppom, bývalým obrancom Chicaga Blackhawks, ktorý nás prijal priamo na hokejovom štadióne Michaloviec, kde pôsobí ako asistent trénera.

Ivan Droppa sa popri podpisovaní hokejových kartičiek Pocta legendám 2 rozhovoril o svojej kariére, slovenskom hokeji a ako to už býva zvykom, opýtali sme sa ho aj na jeho vzťah k zberateľom kartičiek.


V čom vidíte najväčšie zmeny v hokeji na slovenských klziskách oproti vašej aktívnej kariére?

Hokej sa zrýchlil. Hráči sú silnejší a rýchlejší, majú tvrdšie strely. Hokejky sú diametrálne odlišné oproti tým, ktoré sme kedysi mali my. Teraz sú z úplne iného materiálu, ktorý je ľahší a tie strely sú naozaj iné. Ale asi základom je, že ten hokej je rýchlejší a aj dôraznejší.

Keď to porovnám s tým, keď som hral NHL, tak ten hokej bol naozaj rýchly, no teraz, keď vidím našu extraligu, tak potom v NHL aký rýchly musí byť hokej teraz? Ja som to zažil pred 20, resp. 25 rokmi a už vtedy sa mi to zdalo, že sme tam lietali po ľade. Teraz ten vývoj korčúľ, materiálu je úplne niekde inde, čiže týmto sa to asi najviac odlišuje.


A aký rozdiel vidíte v prístupe trénerov kedysi a dnes. To zo svojej pozície viete taktiež veľmi dobre posúdiť.

Tie metódy sú už trošku iné, na to, aby človek získal nejakú kondíciu. Dlho sme behali po lesoch a postupom času, resp. výskumom sa prišlo na to, že tá kondícia pre hokej sa dá získať úplne inými prostriedkami. Skrátiť tréning, zintenzívniť, predsa len hokejista potrebuje na ten jeden záťah byť do 40 sekúnd ideálne, maximálne do minúty. Rozdiel je podľa mňa v dĺžke a intenzite tréningu. Zmenou si prešiel aj prístup k regenerácii, ktorá je na vyššej úrovni.


Po aktívnej kariére ste vhupli do hokeja v pozícii funkcionára a trénera. Vidíte postupom rokov progres slovenského hokeja alebo možno badať jeho stagnáciu?

Podľa mňa čo klesá, tak je hráčska základňa. Resp. asi v posledných rokoch sa mierne zvýšila, ale to sú počty na tých najmladších deťoch, ktoré - priznajme si - boli aj predtým dosť vysoké, no je otázne, koľko z tých detí sa podarí udržať pri hokeji. A toto je zle pre slovenský hokej, pretože nemá potom z čoho vybrať to reprezentačné mužstvo, pretože máme príliš málo chlapcov na výber.

Myslím si, že teraz v slovenskom hokeji prechádzame fázou tzv. „rebuildingu“, ako sa to stáva aj v profesionálnych mužstvách, hlavne v NHL, kde majú určitý čas nejakých hráčov a potom investujú do mladých. Slovenský hokej sa nachádza niekde v tejto fáze.

Nemôžeme vo všeobecnosti očakávať s pravidelnosťou nejaké medaily z MS, lebo je tam tá silná šestka a do nej sa dostať aspoň raz za čas, musí byť v tom aj kus šťastia aj musí sa zísť dobré mužstvo, partia. Momentálne je to naozaj otázka jedného úspechu za 10-12 rokov.

Nestrácam však nádej, keď vidím nižšie ročníky ako hrajú s nadšením, to je ten základ všetkého. Aby hokejista hral hokej pre radosť. Aj z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že rodičia sú buď veľkým motorom alebo strašne veľkou brzdou. Tam ako rodič viem to rozoznať, pretože nikdy som netlačil na mojich synov, aby hrali hokej, chceli hrať hokej a stále ich to drží, čo je super. Čiže žiadne také, že „musíš“ alebo niekto sa vidí, keď má syna v piatej triede, že jeho syn bude hrať už NHL alebo KHL.

Je to scestné, lebo vytvára veľmi veľký tlak na toho malého chlapca, je to škoda, tým sa u veľa detí ten plameň toho nadšenia pomaly zadúša a prídu juniorské roky či dorastenecké a tie deti sú vyhorené, pretože bol na nich kladený veľký náklad.

V tomto by sme sa mali poučiť ako rodičia a tréneri, aby na nich nebol taký tlak, že dnes musíš dať 4 góly, musíš prekorčuľovať desiatich protihráčov. No nie, nemusí. On ak bude dobrý, tak to spraví, keď na to bude mať chuť, tak to spraví, no najhoršie je to, keď rodičia svoje nesplnené sny tavia na tých deťoch. Viem, aké je to ťažké dostať sa tam, kde som bol. Koľko driny, koľko potu, koľko „premrhaných“ diskoték ma to stálo, keď som bol mladý, ale stálo to za to.


Boli ste draftovaný v roku 1990 v 2. kole, z 37. miesta. Hrali ste vtedy na Slovensku, vedeli ste o tom, že o vás majú v zámorí záujem?

Ja som vtedy hral v Liptovskom Mikuláši. Bolo to po ME do 18 rokov, tam sme skončili tretí. Ja som dal vtedy 4 góly a 2 prihrávky zdá sa mi, bolo to česko-slovensko-socialistické, bolo to vo Švédsku, s nikým sme nemali niečo také ako teraz, že by niekto prišiel do hotel a chcel sa so mnou rozprávať. Bol som vybraný do All Star, bol som najlepší obranca turnaja a asi to zavážilo, že ma vtedy draftovalo Chicago. Čo sa týka toho draftu, nevedel som ani, že nejaký draft bude alebo je. O deň na to, som dostal telefonát od jedného českého agenta, ktorý mi hovorí, že som bol vydraftovaný 37. v 2. kole, Chicago Blackhawks a pýtam sa ho, že čo mám teraz vlastne robiť? A on vraví, že nič netreba robiť, že mi volá len aby som o tom vedel. Nebolo to ako teraz, že sú tam v tých prvých kolách osobne, obliekajú si dresy, všetci tlieskajú...

Toto bolo tak trošku také prekvapenie, pretože chlapec z Mikuláša, aby mohol byť na drafte v druhom kole a ešte Chicagom Blackhawks, čo je naozaj tá šestka tradičných klubov NHL, to bolo super.

V 92-om ma zavolali na konci sezóny, už sme vtedy ani nehrali a netrénovali v Košiciach, tam som potom totiž prestúpil, ma zavolali na 12 dní, boli tam všetky tie prospekty, ktoré vtedy draftovali. Ukazovali nám, ako to vyzerá, tá organizácia Blackhawks, oni hrali finále konferencie s Edmontonom, vyhrali. Keď šli hrať s Pittsburghom o pohár, tak nás všetkých poslali domov.

Trénovali sme síce nie s mužstvom, ale hneď po mužstve, takže sme sa stretávali s tými hráčmi v chodbe. Boli tam Chelios, Larmer, Goulet, všetky tie hviezdy, Mike Keenan tam bol ako tréner, tak sme len všetci čučali.

Potom som už prišiel v septembri na tréningový tábor, bolo to tiež nejakých 10-12 dní. Bolo to mimoriadne fyzicky náročné, vtedy žiadne pravidlá neplatili, že koľko hodín budeme na ľade, koľko na štadióne. Boli sme tam od rána do večera a skúšali, čo zvládneme. Znova ma poslali domov a potom v priebehu roka mi poslali nováčikovský kontrakt a ja som ho podpísal a cestoval som tam. Kemp bol dobrý, no v tej konkurencii tých jednosmerných zmlúv a mien ako Smith či Gary Suter som nemal príliš veľkú šancu. Bol som zavolaný aj hore, no zdá sa mi, že som nehral. V IHL som mal 77 zápasov, 14 gólov, 43 bodov, spravil som All-Star zápas, všetci v Chicagu nadšení, vraveli áno, na druhý rok, keď prídeš pripravený...

Tak som makal, testy som nemal nikdy lepšie. Prišla sezóna 93/94 a zavolali ma na 12 zápasov, no bol to priestor-nepriestor, možno som mohol dostať viac priestoru, jediné, čo ľutujem, hrali sme so St. Louis, bol to zápas hore-dole, dal som v tom zápase prvý bod za asistenciu v NHL, čo bol vôbec jediný, no neskôr som netrafil prázdnu bránu .Tak som to chcel pekne trafiť, až som tú bránu prestrelil hore. Brankár ležal na ľade a ja som to z medzikružia chcel dať hore švihom, no prestrelil som to. Mohol som mať gól a nemám, čo sa mi už nepodarí, no niekde tam v análoch som aspoň s tým bodom.


Ktorý úspech v kariére si vážite najviac?

Samozrejme, čo sa týka reprezentácie, tak je to to striebro z MS 2000. V rámci klubovej kariéry, tak titul so Žilinou jednoznačne. Čo sa týka trénerského chlebíka, určite titul s Bystricou, to som už ani nepredpokladal, že by som sa k tomu poháru mohol ešte nejak dostať a predsa som sa dostal.


Čo vám dal hokej do života?

Spýtate sa aj čo mi vzal? (smiech) Trpezlivosť a to, že človek si musí všetko odrieť. Nič nepríde samo, nič nepríde zadarmo a ak by som to mohol zgeneralizovať, tak najhoršie veci sú zadarmo, treba si to odmakať, treba si to odrieť, to je veľmi dobrá škola aj pre tých malých hokejistov, ktorých šport naučí aj to, že občas môžeš hrať aj ako Bobby Orr a prehráš. Musí sa s tým organizmus, myseľ vyrovnať, musí hľadať tie veci, ktoré ho posunú ďalej do tej víťaznej vlny. Aj v tom je šport pre deti veľmi dobrý, pretože ich naučí prehrávať. Ja nie som príliš zástancom toho, že je na turnaji 8 mužstiev a všetky mužstvá dostanú medailu a pohár. Pýtam sa, čo ste to vyhrali za pohár? Je to za 8. miesto. Za 8 miesto sa dáva pohár?!

Trpezlivosti, poctivosti, tvrdej robote a ten pocit, keď potom príde s tým pohárom nad hlavou, tak je neskutočný a všetky tie boľačky a nastrelené členky, kolená, že sa ráno nemôže postaviť je zabudnuté. Aj ten pocit toho zadosťučinenia, že človek celú sezónu drel, či v lete, či v zime, podriadil všetko jednému cieľu, vyhrať posledný zápas sezóny, o tom to je.


A čo zberatelia kartičiek? Stretávate sa s nimi, prichádzajú za vami s kartičkami na podpis?

No jasné, prichádzajú. Niektorí prichádzajú aj s takými kartičkami, ktoré som ani nevidel a oni na to, že „túto som si vyrobil ja sám.“ Takže ľudia sú v tomto naozaj kreatívni, nájdu si nejaké fotky na internete, urobia z toho kartičku. Strašne veľa ľudí prichádza s kartičkou z tých mojich začiatkov v NHL, 92, 93.

Je rok 2020 a tak sa ich pýtam, kde sa ešte toto dá kúpiť? „Neverili by ste, ako ťažké je zohnať túto kartičku,“ vravia mi. Jasné! Veď má takmer 30 rokov, je to naozaj ťažké, no ľudia si stále nájdu tú cestu. Občas aj keď mi príde list a pozerám tie naozaj prvé, prvé kartičky či prvé kartičky za Chicago a človek si povie, že kde to tí ľudia berú? Kde sa to objaví?

Povedzme si na rovinu. Keď chcem kartičku Zdena Cígeru z tých starších či Roba Švehlu, tak ich majú ďaleko viac ako ja. Alebo z tých novších Majo Gáborík či Majo Hossa. To sú legendy, ktorí majú tých kartičiek xypsilon, ale to, že mi niekedy ani myseľ neberie, že niekto si dá toľko starostí, aby zohnal moju kartičku, aby mohol mať môj podpis. Na druhej strane to človeka teší. Možno si môžem povedať, že tým, že som hrával, tak som robil pár ľuďom radosť, nielen rodine, ale iným, aspoň pár ľuďom, ktorým som spravil radosť. Mám z toho vďaka tomu dobrý pocit.


Venovali ste sa v minulosti zberateľstvu?

Ako malý som zbieral „angličáky“. To asi každý, ale inak platne. Mal som kopu platní, no „naši“ sa sťahovali a vtedy sme to niekde dali a neviem ich nájsť doteraz, no teraz znovu pomaličky, keď vidím niečo zaujímavé, niečo, čo ma osloví, muzika, tak buď si kúpim alebo si to nechám kúpiť na nejaký sviatok.


Ďalšie články

Oficiálny výrobca kartičiek