23.10.2020

Marian Bezák: Na vlastnej koži som zažil, čo je to byť zberateľ kartičiek

Počas podpisovania hokejových kartičiek Pocta legendám 2 sme sa rozprávali s Marianom Bezákom, legendou bratislavského Slovana.

Počas rozhovoru bol uvoľnený, vyhradil si na nás dostatok času a tak mohol vzniknúť pomerne rozsiahly, no veľmi pútavý rozhovor plný zážitkov a skúseností bývalého výborného útočníka.

Prebehli sme viacero zaujímavých tém, no najviac v nás rezonovala veľká úcta, ktorú prechováva k zberateľom hokejových kartičiek.


Aké najväčšie zmeny vnímate medzi hokejom vo vašej ére a súčasným hokejom?

Podstatne sa to zmenilo. Hráči sú pripravení po fyzickej stránke, niektorí sú rýchli, ale mám taký pocit, že tá rýchlosť je niekedy na úkor kombinácie a kreativity hráčov.


Aké aktivity teraz vypĺňajú váš bežný život?

Mám rôzne športové produkty, s manželkou máme internetové podnikanie a už tretí rok pracujem pre slovenský hokejový zväz ako delegát. Šport je záležitosť, ktorá ma sprevádzala po celý život, neopustila ma a budem sa jej venovať až do skončenia svojho života.


Aký je váš vzťah k zberateľom kartičiek či podpisov. Spoznávajú vás ešte na ulici?

Nemôžem povedať, že keď sa niekedy objavím na zimnom štadióne, či už v rámci svojej práce pre slovenský zväz ako delegát, že by ľudia po mne skákali „aha Bezák“, no úprimne povedané, som niekedy milo prekvapený, zvlášť keď ma spoznajú tí mladší.

K zberateľom hokejových kartičiek mám veľmi dobrý vzťah, lebo som na vlastnej koži zažil, čo to je byť zberateľom kartičiek a čo to je mať kartičku niekoho, kto je naozajstná hviezda a môžete sa s ním stretnúť zoči-voči.

Keď ma môj kamarát Peter Šťastný zavolal na zatváranie haly Forum v Montreale, zúčastnil som sa aj so svojou manželkou a niektorými kamarátmi. Pred zápasom sme obchádzali s Petrom halu Forum a zrazu oproti nám šiel chlapík, ktorý mal na hlave šiltovku tak, aby mu nebolo vidno do tváre. Predával vstupenky a zrazu narazil do Petra. A to bolo neuveriteľne úsmevné a komické ako do neho narazil. Zrazu sa pozrel, dal si hore šiltovku, aby videl a zbadal Petra a vraví „Jesus Christ, Peter!“ Vytiahol zo saka jeho hokejovú kartičku a dal mu ju na podpis. Peter mu ju s úsmevom podpísal, chlapík sa na neho pozrel ešte raz, poďakoval, založil si ju späť do saka a ďalej vykonával svoju prácu „do you want tickets, do you want tickets?“ Samozrejme, aj počas toho zápasu v tej hale Forum, tak ľudia v hľadisku sa obzerali. To bolo neuveriteľné. Nie že obzerali, oni sa prestali pozerať na hru, keď zbadali, že prišiel Peter.

Takisto mám veľkú úctu k zberateľom kartičiek, aj počas majstrovstiev sveta 2019 som sa snažil pomôcť. Mám medzi nimi niekoľko priateľov. Snažil som sa im pomôcť, ako sa len dalo. Aj keď niektoré tímy ako tím Ruska boli vyslovene hermeticky uzavreté pred verejnosťou a bol problém sa tam dostať, ale myslím si, že sa podarilo aj pri ostatných menách, ako napr. Treťjak, nejakým spôsobom pomôcť tak, aby mali spomienku tí chlapci, lebo je to neskutočný koníček, ktorý ľudí napĺňa. Myslím si, že mať úlovok dobrého hráča je vždy niečo pre tých zberateľov kartičiek, čo je vlastne zmyslom ich koníčka.


Venovali ste sa v minulosti v mladosti zberateľstvu?

Známky. Krásne známky som mal a to mi ostalo ešte dlhé roky. Moja teta žila v Argentíne, otcova sestra, a keď poslala list, pamätám si, ako som si tie známky odlepoval. Ak čítajú tieto riadky filatelisti, tak sa určite chytajú hlavu, že to predsa nemá žiadnu hodnotu, no pre mňa to vtedy malo veľkú hodnotu. Je to už niekoľko rokov, vtedy som mal tak 10 rokov, teraz mám o pár rokov viac, takže by to aj dnes malo nejakú hodnotu.


Aký úspech v kariére si najviac vážite?

Absolútne titul majstra Československa 1979. Boli tam aj 4 tituly dorasteneckého majstra Československa, ktoré som získal. Môžem skromne alebo menej skromne povedať, že ako jediný v Československu. V tej dobe bola kategória dorastencov od 15 do 19 rokov, neboli juniori a ja som mal to šťastie, že som mal takých vynikajúcich spoluhráčov vedľa seba, že som s nimi štyrikrát za sebou spravil ten titul. Už od 17 rokov som bol člen seniorského tímu, takže som väčšinu zápasov hral za prvé mužstvo a dorastencom som chodil vypomáhať len na ťažké zápasy a play-off zápasy o titul majstra Československa spolu s Petrom Šťastným.


Čo by ste odporučili súčasnej generácii mladých hráčov, aby dosiahla také úspechy ako vy?

Dnes sa rozpráva hlavne o tom, ako otrepaná pesnička, že deti sedia za počítačom, že nemajú dostatok pohybu. Že sa nechcú venovať športu. Ja si myslím, že každý rodič by mal zo svojej pozície spraviť maximum, pretože žiadne dieťa nepríde samé na futbalový, hokejový štadión či na tenisové kurty. Ten prvý krok musí spraviť rodič. Ťažko, keď niekto chodí od rána do večera do práce a sobotu-nedeľu si chce oddýchnuť. Ťažko od tých rodičov ešte žiadať, aby o piatej ráno vstávali a ťahali deti.

Tu treba nájsť priestor pre voľný čas pre tie deti, aby si mohli zahrať na dvore, aby tam nebola nijaká špecializácia. Deti by mali vedieť korčuľovať, mali by vedieť hrať futbal, basketbal, volejbal, hádzanú. Mali by vedieť plávať, loziť po stromoch či preskočiť plot. To je dnes najväčší nedostatok v pohybovej príprave u detí a obrovský hendikep, pretože keď nemáte základ určitej koordinácie pohybov, tak v žiadnom športe nemôžete nič dosiahnuť a tam vidím kameň úrazu, prečo sa náš šport dostáva do priemeru.

Samozrejme, sú aj talenty obrovské, Pán Boh zaplať, ale väčšina skĺzne do priemeru, pretože príliš skoro prichádza úzka špecializácia a možno ten chlapec v 13-14 rokoch by mohol byť ešte výborný futbalista, ale tlačia ho do hokeja, aby sa rozhodol, že musí hrať hokej alebo opačne. Tam by som do 15 rokov dal určitú voľnosť, aby sa deti rozvíjali a vedeli si vybrať a správne si vybrať. Nie je nič krajšie v živote, ako keď sa trafíte do športu, ktorý vám sedí a nie je nič horšie, ak sa trápite a robíte to iba preto, lebo to chcú vaši rodičia.


Čo vám dal hokej do života?

Hokej mi dal strašne veľa. Neľutujem absolútne ani jeden deň. Dal mi energiu a dal mi hlavne vôľu prekonávať prekážky, keď som bol „šrác“, tak som si myslel, že všetko ide ako po masle. Prichádzal jeden úspech za druhým, pretože sme hrali hokej od rána do večera, mali sme dobrý základ.

Ako 15-ročný som prvýkrát hral za reprezentáciu do 15 rokov vo Švédsku a bol som vyhodnotený ako najlepší hráč a nemal som ani potuchy o tom, že nejakí Švédi by nám niekedy mali robiť problémy, pretože sme tam vyhrávali zápasy. Keď sme tam o pár rokov hrali so Slovanom, tak sme v decembrovej prestávke porážali tímy švédskej najvyššej ligy, o Švajčiarsku ani nehovoriac. Do Nemecka to boli len fakultatívne výlety. Po hokejovej stránke sa tam nedalo hovoriť o dobrej úrovni, aby som bol úprimný.

No všetko sa zmenilo. A dnes sú to mužstvá, ktoré sú špičkové a my? My sa musíme zaradiť a hľadať tú kvalitu, aby sme sa dostali tam, kde sme kedysi boli. No netreba mať veľké oči a treba poctivo pracovať a mať pokoru.


Ak by ste mohli spraviť vo svojej kariére niečo inak, čo by to bolo?

Nie, nič by som nezmenil. Už som nad tým rozmýšľal, no nič by som nemenil. To som už dávno zistil, že „keby“, „keby“. Viete, život príde a vy sa musíte rozhodnúť a či sa niekedy rozhodnete dobre alebo zle, to až čas ukáže. No vy s tým už nič nenarobíte a zbytočne si tým zahadzujete myseľ.

Ja som sa naučil, že to, čo bolo včera sa už nedá zmeniť a pripravím sa na to, čo ma ešte čaká, no hlavne treba žiť v prítomnosti. Lebo zase mať nereálne plány sa tiež nezakladá na nejakej logike. Život je krásny, ja som nesmierne vďačný Bohu za to, že som mohol prežiť také krásne detstvo a hrať taký krásny šport s takými skvelými spoluhráčmi, akých som mal a nechcem ani jedného opomenúť. Oni všetci vedia, s ktorými som hrával a im ďakujem za tie krásne chvíle, ktoré som pri športe strávil.

Aj život po hokeji bol pre mňa a je pre mňa veľmi zaujímavý, pútavý. A vôbec nehľadám šťastie a uspokojenie v materiálnych hodnotách. Pre mňa je najväčším šťastím moja rodina, keď sú všetci zdraví, moje deti, vnúčatká. Všetci moji blízki, pretože keď moji blízki a ja som zdravý, tak každý problém, ktorý prichádza dokážeme zdolať, lebo život nie je čierny a biely. Neskladá sa len zo samých sobôt a nedieľ, sú aj pondelky a štvrtky. Tomu sa treba prispôsobiť a život je krásny. Neľutujem ani jeden moment, ani jeden krok, čo som spravil. A keď človek niečo robí, robí aj chyby. Bezchybný človek neexistuje.


Ak by ste si teda mohli opäť vybrať medzi hokejom alebo iným povolaním, opäť by ste si vybrali hokej?

Ja som do 15 rokov koketoval s futbalom. Vtedy sa mi veľmi darilo. Hral som za starších žiakov Slovana. Vtedy to bolo normálne ísť z hokejového tréningu na futbal, z futbalového na hokej. Niektorí hovorili, že som mal ostať pri futbale. Ja som sa rozhodol, že budem hrať hokej. Môj najstarší brat mal inú voľbu, bol výborný hokejista a rozhodol sa pre futbal.

Tak to je v živote. Neviem, ale tým, že som viacero športov ovládal a aj naša generácia bola nadaná na všetky športy, tak sme vedeli aj lepšie riešiť herné situácie a mali sme v rukách väčší cit, lebo sme hrali od rána do večera hokej s loptičkou. A keď zamrzol len kúsok ľadu, už sme tam miešali puk.

Keď sme dostali „špáratko“, ja som dostal od bývalého hráča Slovana Dučaja polovicu hokejky, čo by dnes mladí chlapci by nedali ani do záhrady na paradajky, vážili sme si to, tak s tým sme hrali, lebo to boli úžasné hokejky. Tam niekde sú položené tie základy toho, že treba mať obrovskú vôľu a treba mať chuť v živote niečo dokázať. Treba mať ale aj pokoru. Pokora je základ všetkého.


Ako si spomínate na obdobie po ukončení kariéry, bolo náročné sa zaradiť do „bežného“ života?

Bolo to veľmi náročné. Hlavne preto, že som si ťažko zmieroval s tým, že tá hokejová kapitola skončila, pretože keď som začal hrať za prvé mužstvo Slovana, tak začalo to letnou prípravou 1. mája, teda 2. mája po prvomájovej manifestácii.

Bol to rituál, bežalo to každý rok rovnako: máj, jún, letná príprava, v júli 3 týždne dovolenka, posledný júlový týždeň na ľad, potom prípravné zápasy, sústredenie v Kyjeve, liga, reprezentačné povinnosti juniorské a potom aj seniorské, ale jedna sezóna išla za druhou.

Keď som prišiel do mužstva, tak Milan Kužela mal o dvanásť rokov viac, mal 29 rokov a ja som si povedal, že ja taký starý v živote nebudem. No takto to šlo, bum, bum, bum, zrazu som mal 30 rokov a kariéra sa chýlila ku koncu.

Ešte 5 rokov po skončení kariéry som chodil do BEZ-ky trénovať s dorastencami, za čo vďačím Petrovi Mišovičovi, ktorý ma tam ako tréner strpel, lebo stále som mal pocit, že tá moja kariéra ešte neskončila a tešil som sa z toho pohybu medzi mladými chlapcami.

Potom som zistil, že už to odchádza celé, samozrejme, medzitým som si našiel zamestnanie a snažil som sa zaradiť do normálneho života. Potom sme začali s manželkou podnikať v oblasti fitness a robil som pre Mercedes, renomovanú automobilku, zástupcu na Slovensku. Mal som pestrý život a aj mám pestrý život, nesťažujem sa.


Aký je vás názor na súčasný stav slovenského hokeja?

Tak, nie je to jednoduchá situácia, pretože táto situácia okolo pandémie určitým spôsobom nabúrala ekonomickú stabilitu jednotlivých klubov. Verím, že sa dá všetko vyriešiť a všetky sľuby, ktoré dala naša vláda na pomoc klubom sa uskutočnia, aby kluby mohli dýchať.

Aby sme túto situáciu zvládli, pretože je to alfa a omega celého športu u nás, aby sme s čo najmenšími stratami prečkali túto ťažkú, komplikovanú situáciu, no ja si myslím, že - nechcem použiť to známe - všetko zlé je na niečo dobré, ale aj z toho sa nájde východisko k napredovaniu a hlavne, aby sa ľudia v slovenskom hokeji spojili, spolupracovali a našli k sebe cestu, pretože názorové rozdiely budú vždy, ale vždy si treba sadnúť za stôl a dohodnúť sa tak, aby to bolo v prospech hokeja.

Verím, že postupne sa začnú aj v Slovane, ktorý bol vždy baštou dobrých hokejistov a aj v Trenčíne, ktorá má, nechcem povedať, že patent na výrobu hráčov NHL, ale zrejme to tak asi bude. Aby každý klub na Slovensku sa im snažil vyrovnať, aby sa tí špičkoví hokejisti z produkcie slovenského hokejového zázemia dostávali do špičkových európskych, svetových líg, to bude asi najväčšia odmena pre všetkých funkcionárov, trénerov, ktorí sa aj na úkor vlastného času a častokrát aj na úkor vlastných financií venujú výchove mladých hokejistov. Verím, že sa nájde tá spoločná reč a že to všetko zvládneme.


Ďakujeme, za rozhovor, pán Bezák!

Kolekcia hokejových kartičiek Pocta legendám 2 je v predaji od 22. októbra na našom eshope.


Ďalšie články

Oficiálny výrobca kartičiek